Narozený v Popradu, Elektrotechnický inženýr, záchranář z popradské záchranky. Nosič, horolezec, běžec. Dvojnásobný víťez Nosičské stovky a pětinásobný vítěz Sherpa rallye. Tělem i duší člověh z hor. Maťo v horách tráví i hodně volného času s rodinou i je vášnivým fotografem. Nedávno vydal knihu Plesám.
O Maťovi z časopisu Život
Človek z hôr: Tatranský nosič zažil víchrice, lavíny i medvede
„Tatry sú vysokou školou života a prežitia. Profesormi sú vietor, dážď, sneh, slnko, kamzíky, ale i kamaráti, bez ktorých by boli iba hromada studených skál.“
Rodený Popradčan. Elektrotechnický inžinier. Záchranár z popradskej záchranky. Nosič. Dvojnásobný víťaz Nosičskej stovky a päťnásobný zo Sherpa rallye. Vyberte si, čo chcete, ale tatranský nosič Martin Maličký (40) je predovšetkým človek z hôr. A nie je sám, pretože bez ľudí ako je on, by naše veľhory boli iba komerčné a bez duše.
Šport na rýchlosť
Martinov život je pretkaný Tatrami. Strávil síce päť rokov na bratislavskej elektrotechnickej fakulte, smeje sa však, že ešte nikdy nebol tak často v prírode ako v Bratislave. „Býval som na Mlynoch, dvakrát denne som behával v lese po okolí alebo až na Devínsku Kobylu. Nemám rád horúčavu, vždy som si porobil skúšky v predtermínoch a už som bol naspäť v Tatrách,“ spomína. V poslednom ročníku si ako slaboprúdar vybral ako tému diplomovky EKG, stále viac ho to vraj ťahalo pracovať s ľuďmi ako s technikou. No a po výške šiel na civilku a potom už zostal v špitáli. Dorobil si päťročný ošetrovateľský kurz, medzitým záchranársky kurz, a k tomu ešte nejaké školenia a k záchranke prirástol. Každú voľnú chvíľu bol v Tatrách, veď v Poprade ich mal vlastne priamo pred nosom. Liezol a liezol až tak, že keď preliezol, čo chcel, vybral sa aj na poľskú stranu Tatier. V lezení rád sóloval, horolezectvo bral ako šport na rýchlosť. Doslova utekal pod stenu, rýchlo zliezol dve cesty a bežal domov. „Horolezec musí mať moral, čiže keď sa nebojí aj bez lana. Všetko je v hlave, aj pri športe, aj pri nosení, a keď si to človek v hlave urovná, tak je potom všetko ľahké,“ zdôrazňuje.
Keď si v práci v nemocnici našiel aj manželku Moniku, ktorá tam pracuje ako zdravotná sestra, a pred dvanástimi rokmi sa im narodil syn Matej a neskôr dcérka Miriam, lezenie trochu obmedzil.
Kamarátstvo s krosnou
Bolo to v roku 2003 a odvtedy nosí stále na Téryho chatu, vraví, že je to jeho kmeňová chata. No občas sa ide „vyvetrať“ a pomôže aj na Zamkovského chate. „S nosením som síce začal neskôr, ako je bežné, ale je to výhoda, pretože v tridsiatke je už telo spevnené. Nestotožňujem sa s tým, keď takúto ťažkú prácu robia už mladí chlapci, trpí tým dosť chrbtica, kĺby…“ vysvetľuje Martin.
Ako iní tatranskí nosiči, aj on sa neraz stretáva s kurióznymi reakciami turistov. „Obdiv majú najmä Česi, povedia aj Pán Boh pomáhaj alebo veľa zdaru. Slováci neraz trúsia rôzne ironické poznámky. Pýtajú sa často, koľko zarobíme, ale veď človek nepríde k doktorovi a nepýta sa ho na plat. No tí, čo chcú zarobiť na nosení, zvyčajne po jednej či dvoch vynáškach odídu, pretože zistia, že na tom nezarobia. Nosenie je akási nadstavba nad lezením. Ja to beriem ako šport, je to vlastne jediný šport, kde nie je jalová energia. Má to zmysel, aj sa trochu spotím, aj som v horách, aj je z toho úžitok,“ hovorí. Nosí celoročne, veľkou výhodou je, že na záchranke pracuje na zmeny, takže si môže pomedzi služby vybehnúť hore. Priemerne mu to vychádza tak trikrát do týždňa, cez víkend sa snaží venovať rodinke.
Víchrice, lavíny, medvede
Približne šesťkilometrovú trasu so sedemstotridsaťmetrovým prevýšením prejde ročne vyše dvestokrát. „Na pretekoch som to spravil za hodinu a pol so šesťdesiatimi kilami, ale bežne to vyjdem za trochu dlhší čas. Závisí od hmotnosti nákladu a ročného obdobia. V zime sa neraz brodím v snehu. Keď je úplne zle, nabalím si minimálny náklad, dám pásy na lyže a vyšliapem to hore. Hmotnostné rekordy nerobím, v lete je to okolo šesťdesiat-sedemdesiat kilogramov, v zime menej,“ pokračuje Martin.
Veľké problémy robí nosičom víchrica. Krosna s nákladom je dosť veľká plocha a už pri osemdesiatkilometrovom vetre to dá zabrať. „Keď som raz šiel pri stodvadsiatke, kompletne som dolámal krosnu a vietor mi tovar porozhadzoval po celej doline. Vtedy sa pri mne zrazu vyskytli nejakí Poliaci, ktorí mi ho pomohli pozbierať a zísť naspäť dole na Zamku. Zle je, aj keď je ľad v Hangu, už sa stalo, že mi chatár vyšiel oproti a musel na mňa skákať, lebo som sa začal šmýkať dole. A, samozrejme, lavíny, ako horolezec som ich zažil niekoľko a ako nosič jednu. Doteraz nechápem, že ma nezobrala, ale dá sa to vysvetliť tak, že som bol aj s vynáškou ťažký, zapichlo ma to do snehu a masa snehu prefi čala okolo mňa,“ uvažuje.
Stretol sa aj s medveďom. Išiel dole s odpadkami a bol si istý, že ak ho teraz nezačne naháňať, tak už nikdy. „Platí to, čo vraví strážca Tichej doliny: Jedno, čo vie medveďa naštvať, je, ak sa mu pozriete do očí, pretože to berie ako výzvu. Niekoľkokrát som ho periférne videl, prešiel som okolo neho a nič. Keby som zastal a pozeral sa naň, zrejme by to dopadlo inak. Bola to ‚sranda‘, jeden deň som ho stretol a na druhý deň som išiel okolo s kamarátom a vravím: Tu som včera videl medveďa. A kamarát sa tam pozrel a zrazu hovorí: Veď on je tu zas! Vtedy som aj videl, ako vie medveď perfektne utekať do kopca. Je to síce masa mäsa a tuku, ale strmý kopec vyšprintuje v pohode,“ smeje sa. Najradšej stretáva kamzíky, na ktorých obdivuje ich vôľu prežiť.
Martin nosí na rýchlosť, a tak dvakrát vyhral Nosičskú stovku a päťkrát za sebou Sherpa rallye. Vie, že nastupuje nová generácia nosičov a on už má na krku štyridsiatku. Je veľmi rád, že má nasledovníkov. Či bude medzi nich o pár rokov patriť aj jeho syn, netuší. „Odmalička lyžuje, má pochodené aj zlyžované štíty, len som ho asi trochu Tatrami prekŕmil. Teraz ho baví bicykel a ja mám výčitky, že som mu toho veľa naložil,“ krčí plecami. Celú rodinu už naučil, že doma iba spia a vkuse sú von. Jeho najobľúbenejším miestom je „jeho“ dolina. „Malá Studená dolina, tam som bol v každej stene, dokonca som natrafi l na storočnú cestu, kadiaľ sa niekedy vodilo z Térynky skoro vodorovne do Lomnického sedla. Našiel som tam aj staré reťaze. Bol to zvláštny pocit, dýchla na mňa história,“ hovorí.
Je dobrovoľným strážcom TANAP-u, no vraví, že človeka berie ako súčasť hôr, rovnako ako kamzíky, svište, medvede, líšky, nie ako votrelca, ktorého treba riadne uzemniť prísnym návštevným poriadkom. Dodáva, že v horách by mala platiť len jedna veta: „Buďte ohľaduplní a robte, čo chcete.“ Ohľaduplnosť by sa mala týkať zvierat, fl óry, ostatných ľudí a predovšetkým aj seba. „Dva roky som lietal ponad štíty ako záchranár Leteckej záchrannej služby a doteraz mi utkveli pred očami zohavené telá ľudí, ktorí precenili svoje schopnosti – boli neohľaduplní k sebe,“ podotýka Martin.
